Nikdy nepoviem dúfam, že ...

Autor: Martin Pír | 7.10.2011 o 16:47 | Karma článku: 7,50 | Prečítané:  1076x

Nie som poverčivý a dosť dávno neverím na strašidlá a mimozemšťanov. Ale v posledných rokoch sa mi stáva niečo,  s čím sa chcem podeliť aj s Vami.

Vždy keď poviem "dúfam, že ..." tak sa to aj stane . Nie sú to vety dúfam, že zbohatnem, alebo dúfam, že bude zajtra krajší deň. Tam to akosi nefunguje.


Dúfam vs. Polícia

Nezvyknem telefonovať za volantom bez hands-free. Ale jeden pekný deň som potreboval len na rýchlo zavolať a hovorím si nahlas, "dúfam, že tu nie su..." . Priložím telefón k uchu, ešte ani nezačal zvoniť a vedľa mňa už blikajú majáky. Všetci to dôverne poznáme "pán vodič..." Neviem do dnes kde sa to auto vzalo, keďže som bol na Petržalskej dvojprúdovke široko-ďaleko sám.

Bratislava 28.júla 2010

 

Gbely , 26.11.2010 cca 20,00 hod . Zastavim na prehladnej ulici pri krajnici aby som nikomu nezavadzal, volam chlapíkovi s ktorým mám stretko, v tom za 20 sec vidím Policajné auto. "Dúfam, že nič proti mne nemajú, som pripútaný a telefonujem cez hands-free" . V tom zastavujú pri mne : doklady, fúkať , stojíte tu v križovatke ! nie nestojím, stojim 7 m za a vy stojíte priamo v hlavnej ulici zadkom auta ... samozrejme mali pravdu oni ako vždy ...

Polícia na Záhorí


 

Dúfam vs. lešenie

Robotníci mi zateplujú domček. Ja odchádzam na služobnú cestu, idem sa s nimi rozlúčiť a dohodnúť na ďalšej práci. Keď som uvidel, že ich lešenie sú len dve lavičky stojace na sebe z lešenárskych trubiek, hovorím im : "Dúfam, že odtial nespadnete !" Do hodiny sa bohužial moje dúfam splnilo. Nie, nespadol na zem ani do neba, chlapík spadol tak nešťastne, že zostal vysieť v 3-metrovej výške na železnej trubke a to rovno zarazenej v jeho podpazuší ... Všetko dobre dopadlo a ostalo bez následkov.

 

Dúfam vs. jama

Bol deň pred Vianocami a kamarát mi volá, že si príde pre kolesá do mojej garáže. Rozostavanej garáže. Otvorím mu, a hovorím aby počkal pri dverách lebo kolesá sú na konci a ja mu ich podám. Stoj tu, dávam mu jasný povel. Na konci garáže bolo nedokončené schodisko do pivnice. Ale ja som sa vedel na stavbe pohybovať s presnosťou jedného centimetra. Hovorím si, "dúfam, že tam nespadne ". Pozriem k dverám, stojí tam je to v poriadku. Chytám do rúk prvé koleso a v tom počujem krátky výkrik do tmy, divný zvuk a môj kamarát sa rúti do pivnice. Nechápem ako sa niekto môže premiestniť za 0,5 sekundy 7 metrov. Aj tento príbeh sa skončil len rozbitou hlavou a okuliarmi.

 

Dúfam vs. benzín

Odchádzam z domu do obchodného domu na konci Bratislavy. Dnes si ale beriem dodávku, pretože idem kúpiť nejaký kus nábytku. Vyleziem na diaľnicu s tým, že na prvej pumpe natankujem, veď je tam len 1/4 nádrže. Po pár kilometroch pozerám a ručička palivomera a začína opierať o červené políčka. Nechápavo pozerám a hovorím "dúfam, že to do Lamača príde..." V tej sekunde autom zacukalo a motor zhasol. Ocitnúť sa na krajnici dialnice bez paliva je nepríjemná vec, hlavne keď to nečakáte a ešte pár minút predtým máte dojazd 150 kilometrov. Zavolal som bratovi, ktorý ma odtiahol a natankoval som. Pre nábytok som už radšej nešiel...

 

Dúfam vs. rozbité auto

Minulý rok sa za mnou vybral na stretnutie kolega zo Žiliny. Počasie bolo dobré a časovo všetko vychádzalo. Niekde pred Trnavou mi volá, že mešká a ja mu hovorím, aby sa neponáhlal, aby náhodou nehavaroval. Zložím telefon a hovorím "dúfam, že to niekde neoprie..." . Do polhodiny mám telefonát "tesne pred Bratislavou som dostal šmyk a vrazil som do zvodidiel ..." Samozrejme to len "oprel" a škoda nebola veľká, ale cítil som to predtým, proste niečo, čo v hlave neviete pomenovať...

 

Dúfam vs. reštaurácie

Moji priatelia mi hovoria, že problémy si priťahujem sám. Ale ako? Tým, že dúfam?

Objednám si polievku, ktorá sa volá "šošovicová". Tesne pred príchodom čašníka ktorý ju už nesie nahlas hovorím "dúfam, že nebude mliečna, tú nemám rád..." . Položí ju na stôl a hádajte akej je farby?

Každú stredu pravidelne chodíme na stretnutie do menenovanej pizzérie. Skoro vždy si dám ananásovú pizzu, ale bez cesnakového "pomazania". Príde čašník a hovorím " jednu hawai, ale tak bez cesnaku, mne to nerobí dobre" . Odišiel a ja "dúfam, že to nepo....rú". Samorejme, dúfať môžem ale cesnaku tam bolo dva krát viac ...

Alebo naposledy to bola večera v cafe Savoy, kde som dúfal, že konečne všetko dobre dopadne... Ten príbeh je tu http://pir.blog.sme.sk/c/276921/Existuje-na-Slovensku-wau.html .

 

Mohol by som tu písať za posledných pár rokov desiatky príbehov, ale jeden posledný z predminulej soboty ešte dám .

 


Dúfam vs. už nedúfam

Ochádzame z Púchova do Bratislavy a začína sa zotmievať. V aute okrem mňa sú ešte tri ženské pokolenia. Dlhú chvílu si krátime rozprávaním príbehov zo života. Bola to asi chyba začať pri Piešťanoch rozprávať o mojom "dúfam" .

V tme tieto príbehy vyznievajú tak nejako hrôzostrašne. V duchu mi lieta hlavou, že dúfam, že sa nám nič nestane keď to už takto privolávam. Ale nevyslovujem radšej nič, čo by som neskôr oľutoval. Tesne za Trnavou sa zrazu na prístrojovej doske ukáže nápis "skontrolujte tlak v pneumatikách". Zastavujeme na parkovisku a rýchlou obliadkou zisťujem, že to defekt nie je. Môžeme pokračovať. Sadnem do auta a urobím osudnú chybu. "Dúfam, že nám nestrelí pneumatika" , táto veta vyznieva pri rýchlosti 120km/h a po všetkých príbehoch asi dosť stresujúco. Osádka auta stíchne, presne ako to poznám z lietadla, keď má pristávať. V tom sa ozve rana a zadné pravé koleso dostáva defekt, okamžite brzdíme ale to už je cítiť spálená guma a ozýva sa rachot udierajúcich kúskov pneumatiky o auto.

Zastavili sme v odstavnom pruhu pár metrov za parkoviskom Senec. Máte na výber, buď začnete 70 cm od prechádzajúcich kamiónov vymienať koleso, alebo porušíte vyhlášku a nacúvate po krajnici a tráve pár metrov do bezpečia. Okamžite sme zvolili útek a cúvanie. V tej panike som si ani neuvedomil moje slová, ktoré zo mňa vyhŕkli "dúfam, že do nás nenabúra kamión" . Strach v aute by sa dal krájať na kúsky a zavárať do 5 litrových pohárov, toľko ho tam v ten moment bolo.

 


Presne vtedy som si povedal a dosť ! Nikdy nepoviem "dúfam, že ..."

Veď už prešlo 9 rokov odvtedy, čo som si povedal pri montáži zrkadla do kúpelne  "dúfam, že nepraskne" . Tých 7 rokov nešťastia za rozbité  zrkadlo sa skončilo mojim rozvodom a odvtedy stále len dúfam, že nebudem dúfať ... Existuje vôbec niekto, kto nedúfa ? A dá sa to nedúfať?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?